Po druhom ročníku som sa vybrala na uvoľnené miesto z klinických stáží – do Brazílie. Napriek pochybnostiam či ma ako predklinického študenta vezmú, akceptovali ma na kardiochirurgii v prímorskom meste Recife. Je to také „menšie“ 4-miliónové mesto, ktoré si obľúbili žraloky, kedže výstavbou prístavu prišli o svoje prirodzené prostredie. Všade na plážach sú varovné tabule, ak má človek chuť íst plávať alebo surfovať, musí vycestovať von z mesta.
Čo sa týka ubytovania v Recife, niečo ako študentský internát v Brazílii nie je veľmi rozšírenou záležitosťou, zahraniční študenti sú ubytovávaní v rodinách medických študentov. Bývala som v rodine svojej contact person Letície, čo bola obrovská výhoda. Vedela veľmi dobre po anglicky, mala veľa skúseností s predošlými zahraničnými študentami, ktorí u nej bývali, takže nemala problémy poradiť alebo vysvetliť. Bývali sme spolu v jednej malej izbe, ale na relatívne nepohodlie si človek rýchlo zvykne, najmä medzi takými priateľskými a úprimne otvorenými ľuďmi ako sú Brazílčania. Letíciina mama milovala varenie, čo znamenalo, že nikdy som nebola nútená zháňať niečo pod zub, práve naopak. Ochutnala som mnohé z typických brazílskych jedál a neskutočné množstvo rôznych druhov ovocia. Kedže som si nevedela všetky zapamätať, dobre sme sa na tom zabávali. V dome mali wifi, až kým na dva týždne neprestalo fungovať, tak som si za pár brazílskych realov kúpila SIM aj s internetom a celkom to uľahčilo komunikáciu počas celého pobytu.
Od nemocnice som nebývala ďaleko, napriek tomu 3 a pol kilometra som v najväčšej premávke cestovala aj trištvte hodinu autobusom, lebo v meste je dopravná situácia veľkým problémom. Len o málo dlhšie mi to trvalo, keď bol štrajk šoférov autobusov a musela som ísť peši. Ďalším negatívom mesta je vysoká miera znečistenia a najmä kriminality, domáci sa snažia po zotmení nevychádzať na ulicu, sami už vôbec nie. Ak treba, idú autom alebo zavolajú taxík. Autobusy su bezpečné len pokiaľ je cestujúci vnútri. Treba si dávať pozor na to, kedy sa stmieva – v auguste už okolo piatej – a podľa toho si zariadiť cestu domov.

Zimné ročné obdobie sa v tejto časti Brazílie prejavuje najmä zvýšenou frekvenciou zrážok, ale teploty dosahujú vačšinou príjemných 25 stupňov. Čo ma však prekvapilo boli silne klimatizované všetky možné uzavreté priestory, nielen na operačnej sále sa po pol hodine cítil človek ako v chladničke. Nemocnica PROCAPE, kam som chodila, je pomerne nová, pekná a moderne zariadená. Chirurgovia boli veľmi príjemní a celý tím od chirurgov až po sestry sa k sebe správal priateľsky až žartovne, na operačke vládla vždy úžasná atmosféra. Aj keď nehovorili dobre anglicky, vždy bol niektorý z doktorov ochotný vysvetliť, poradiť, preložiť. Približne po dvoch týždňoch sledovania a zavádzania katétrov mi dovolili asistovať počas operácií. Väčšina z nich trvala približne 6 hodín, čo je niekedy náročné, ak je ale človek dostatočne nadšený kardiochirurgiou, vôbec to neprekáža 🙂
Social program veľmi nabitý nebol, pretože som v tom mesiaci bola jediný exchange student cez IFMSA – DENEM Brasil a navyše tretí týždeň môjho pobytu začínal miestym študentom semester. Zo začiatku však nebol problém pozrieť pamiatky či zaujímavosti v centre mesta, ísť si niekam von večer sadnúť alebo cez víkend zorganizovať nejaký výlet. Navštívila som Olindu (veľmi pekná dedina hneď vedľa Recife) a Porto de Galinhas známe plážové mestečko. Jeden víkend sa mi podarilo vycestovať do Natalu, pretože tam bývala rodina mojej CP. Je to oveľa menšie mesto ako Recife, čo bolo aj cítiť – doprava fungovala, mesto bolo čisté, bezpečnejšie a pokojné a ako známe svojimi plážami, tiež obľúbenou turistickou destináciou. Na druhý deň som sa zoznámila s niekoľkými ďalšími ľuďmi a vybrali sme sa na výlet do neďalekej dedinky Pipa, tiež známej nádhernými plážami, ktoré rozhodne stojí za to navštíviť.
Letenku do Brazílie som kupovala len mesiac pred odletom, čomu zodpovedala aj cena, ale podarilo sa mi nájsť skvelú variantu cez Frankfurt a Sao Paulo s minimálnym čakaním na prestup cestou tam, len naspäť som strávila 16h v Sao Paule. Odložila som však batožinu na letisku a kedže bola nedeľa, zápchy žiadne, podarilo sa mi prejsť si zopár turistických bodov a šťastne stihnúť let do Európy.
Pred odchodom by som však odporúčala poriadne naplánovať cestu, ak chce človek viac cestovať – počas pobytu je náročnejšie niečo zorganizovať a navyše nie lacné. Brazília je obrovská a jeden mesiac je dosť málo na to, aby človek spoznal celú krajinu (len na Rio de Janeiro treba minimálne 3 dni). Takisto nejaký aspoň základný jazykový kurz považujem za nevyhnutný, bez portugalčiny alebo španielčiny sa nedá pohnúť – nájsť na ulici niekoho hovoriaceho anglicky alebo nemecky je neuveriteľný problém. Ja som španielsky nevedela, ale mala som aspoň minimálne základy portugalčiny, ktoré mi úžasne pomohli. Z ľudi, ktorých som spoznala, mali (aspoň) základy angličtiny výlučne doktori a študenti.
Musím uznať, že to bol mesiac plný perfektných zážitkov a naučil ma nesmierne veľa. Tým, že som sa nestretla s mnohými zahraničnými študentmi, ma v omnoho väčšej miere vtiahlo do miestnej komunity a o to ťažšie sa mi odchádzalo. Táto stáž bola úžasnou skúsenosťou, ktorú rozhodne odporúčam vyskúšať 🙂