Zo začiatku to vyzeralo všetko celkom dobre, moja contact person mi sama od seba napísala a boli sme v kontakte pred mojím vycestovaním. Požiadala som ju či by nám kúpila miestnu letenku pretože z Európy sa to nedalo s našou platobnou kartou zaplatiť a ona že samozrejme. A tak sa blížil deň nášho odletu a stále som čakala kedy mi ju pošle, ale ona ju stále nekúpila. Takže to dopadlo ako sme mohli čakať. Zostali sme bez letenky a bez ubytovania v Jakarte. Našťastie nám pomohla jedna dobrá duša na letisku a jednu noc sme teda neplánovane spali v Jakarte. Ďalší deň ráno sme šli do Semarangu vlakom ktorý sme kúpili na poslednú chvíľu a tak sme platili veľmi draho na indonézske pomery, čo sme sa ale dozvedeli až neskôr. Asi troch ľudí sme kontaktovali kedy presne prídeme vlakom a kedy a kde nás majú vyzdvihnúť, ale samozrejme že po príchode do nášho mesta nás opäť nikto nečakal. Nechali nás na stanici pár hodín a potom konečne prišli a zaviezli nás do našej host family.

Bývali sme v dosť škaredej oblasti, ale náš dom bol celkom fajn. Mali sme jednu izbu my dve so spolužiačkou s ktorou som cestovala. Bolo strašne teplo a tak sme mali nonstop pustený ventilátor a v zástrčke nemohol chýbať odpudzovač hmyzu. Keďže bol ramadán, jedlo sme veľmi nedostávali, no po západe slnka nás väčšinou bral náš „ocko“ na streetfood ktorého sme sa zo začiatku obávali, lebo hygiena je dosť biedna, ale nič strašné sa nám nestalo. Občas hnačka ale nič vážnejšie. No treba sa pripraviť na ryžu, ryžu a zas len ryžu…. k tomu vajce a kura. Aj na raňajky 😀 Ovocia tiež nebolo až toľko koľko som očakávala. Jedine banány sme mali stále, inak bolo ovocie pre nich drahé a tak ho ani nekupovali. Inak sme v nemocnici žiadnu stravu nemali a všetko sme si museli kupovať v supermarketoch.

Nemocnica bola asi tak 30 minút autom, ráno nás vozila naša „mama“. Vyzerala pekne, nová, čistá, veľa zelene, fontánka, park. Tá sa nám naozaj páčila. Dezinfekčné roztoky boli všade čo sme ocenili, lebo inak bola hygiena hrozná. Prezúvali sme sa do flipflopov ktoré si tam všetci požičiavali, takže sme sa trochu báli či niečo nechytíme. Boli sme na gynekológii. Doktori sa nám skoro vôbec nevenovali, asi ani nevedeli po anglicky alebo proste sa im nechcelo byť s nami. Tak sme sa držali študentov, tí boli milí, stále sa chceli s nami fotiť, ale po anglicky tiež dobre nevedeli.

Social program bol otrasný, nebol žiadny. Iba jedna spoločná večera na ktorej sme boli my 6 zahraniční študenti a potom asi tak 4O indonézšťanov. Potom sme sa stále dožadovali social programu ale stále sa na niečo vyhovárali a nič sa nedialo, tak sme sa po dvoch týždňoch už nahnevali a požiadali ich o vrátenie peňazí a tak sme si robili program sami. Ale čo sme počuli tak v iných mestách to fungovalo lepšie a naozaj bol nejaký social program.

Semarang bolo naozaj škaredé mesto, nedá sa tam dobre dýchať lebo všade sú samé autá a motorky, žiadne chodníky a peši sa nedá nikam chodiť. Je dosť špinavé ale to je problém celej Indonézie. A okrem toho je to prístavné mesto a nie je v ňom žiadna pláž.

Čo sa týka cestovania, všetko im trvá neskutočne dlho vybaviť a všetko len domotajú ako sa dá. Takže sa treba pred cestou vyzbrojiť nekonečnou trpezlivosťou lebo inak z nich môžete ľahko dostať infarkt, sú neschopní a všetko len popletú. Po mesiaci sme odišli zo Semarangu a ešte 3 týždne sme cestovali na vlastnú päsť čo bolo úplne najlepšie J Tak ale pocestovali sme dosť v rámci našich možností. Karimunjawa, Jogjakarta, Lombok, Gili, Bali. Do žiadneho veľkého mesta by som sa už nevrátila. Na Indonézii je najkrajšia ich príroda. Gili ostrovy sú úplný raj. Plávali sme so žralokmi, s korytnačkami, boli sme na beach party, surfovali sme. … aaach, úžasné to bolo 🙂

Pred cestou do Indonézie treba znížiť svoje hygienický štandard ako aj stravovacie návyky 😀 A treba čo najviac precestovať. Určite by som sa ešte vrátila, pretože sme kopec ostrovov nestihli navštíviť. No v Semarangu by som sa už nezastavovala.